Posted by 
Potom ako sa naša domácnosť rozrástla o Bellinku, bol som veľmi spokojný a nadšený. Tešil ma najmä fakt, že zoznamovanie s Kollbym prebehlo veľmi ľahko a bez najmenších problémov. Kollby a Bella spolu fungovali naozaj výborne. Chvíľu im síce trvalo, kým k sebe našli cestu, ale to je absolútne normálne a prirodzené.
Jediné s čím mal Kollby, ktorý 2 roky žil ako jedináčik problém bolo, že sa nechcel deliť o svoje hračky a pelechy. Dalo sa to ale pochopiť. Dovtedy mal celú domácnosť len pre seba. Navyše sa už od malička prejavoval ako veľmi dominantný a tvrdohlavý kocúrisko. Vždy keď si jeho obľúbené miesto obsadila Bellinka, tak ju vyhnal. Riešenie bolo ale jednoduché.
Cicíky dostali nové hračky, bez pachových stôp a najbližšie vianoce pribudlo veľké škrabadlo s viacerými ležadlami a búdkami. Tým bol problém jedináčika Kollbyho vyriešený.
Čas plynul a domácnosť pekne fungovala. Môj záujem o mačky a všetko čo sa ich týka vzrastal. Zbieral som informácie, čítal knihy, časopisy, navštevoval blogy a diskusné fóra. Asi po 2 rokoch som začal opätovne uvažovať o ďalšej mačke. Od adopcie Bellinky som sa stal členom občianskeho združenia Mačky SOS. Ich stránky dodnes pravidelne navštevujem a som aktívnym bloggerom na ich chate. Adopcia ďalšej mačičky cez jeden z ich depozitov bola samozrejmosť. V hlave som už dlhší čas nosil predstavu o ryšavej mačičke, približne rok starej, ktorá by krásne zapadla medzi tie naše. Žiaľ v čase, keď som hľadal, sa žiadna podobná k adopcii v depozitoch nenachádzala. Jedného dňa mi prišiel na mail kontakt na Žiarsky depozit Darinky Kukučkovej, kde sa nachádzala čierna mačička Tánička. Hneď sa mi zapáčila a tak som sa nezáväzne informoval o jej osude, povahe a zdravotnom stave. Slovo dalo slovo, jeden mail striedal ďalší a nakoniec som sa rozhodol, že si malú Táničku adoptujem.
Tánička pochádza zo Stráži, záhradkárkej kolónie, kde žila aj so svojím bratom Tajkom. Jej mamina, huňatá korytnačinová mačička, ktorá dostala meno Medvedík sa o nich pekne starala. Žiaľ v ich mačacej kolónii sa vyskytli šarvátky a s tým súvisiace zdravotné problémy a prostredie, v ktorom mačiatka vyrastali už nebolo pre ne vhodné a tak sa ich ujala najskôr Alexandra Pavelková, ktorá s depozitmi Mačky SOS aktívne spolupracuje a od nej šli mačiatka k Darinke.
30.04.2010 sa Tánička stala oficiálnym členom našej domácnosti a prijala nové meno Lola. Na jej príchod som už bol pripravený. V zásuvke už pár dní trčal feliway difuzér a Lola mala pripravené vlastné ležadlo, záchodík a misky v kuchyni, v jej dočasnom domove. S Kollbýčkom sa zoznámili hneď a bez problémov, no už od prvého stretnutia s Bellinkou mi bolo jasné, že tento raz to tak ľahko nepôjde.
Baby sú proste baby a tie naše dve si zjavne nesadli. Raz naháňala Lola Bellu a inokedy zase opačne. Syčali po sebe, prskali a skákali okolo seba každý deň aj niekoľko krát. Ako sa ale v takýchto situáciách hovorí: „pokiaľ netečie krv, o nič nejde“.
Medzičasom si Lola zvykla aj na krytý záchodík, postupne sa osmeľovala a spoznávala celý dom. Syčania a naháňania bolo čoraz menej. Dnes, po roku a pol, je Lola plnohodnotným členom našej i mačacej domácnosti. Je neuveriteľne urozprávaná, všetko komentuje a ku všetkému sa vyjadruje. Ďalšou jej charakteristickou črtou je, že nevydrží byť dlhšie sama. Neustále ja na mne prisatá a tak dostala prezývku Prísavník. Stačí zavolať a hneď ju mám na kolenách, len čo si sadnem k televízii alebo pc, už si na mne robí miesto a „tlačí“ kapustičku, niekedy dokonca obsadí klávesnicu.
S Kollbýčkom majú naďalej veľmi pekný a bezproblémový vzťah. S Bellinkou si na seba zvykli a naučili sa spolu žiť, no najlepšie kamarátky z nich už asi nikdy nebudú. To je aj jeden z dôvodov, prečo stále nie som pevne rozhodnutý o adopcii ďalšej mačičky. Môj sen o ryšavej mačičke zostáva teda zatiaľ stále nenaplnený.
Pre mňa je život s mačkami stále neuveriteľný, úžasný a jedinečný. Každému ich osobitý spôsob správania sa nevyhovuje a iným, ako napríklad mne, príde naopak veľmi zaujímavý, blízky. U nás rozhodne neplatí, že mačky sú naše domáce zvieratá. U nás sú Kollby, Bella a Lola členmi domácnosti, rodinou, deťmi na ktorých potreby sa prihliada rovnako ako na naše vlastné. Možno to niekomu príde prehnané, veď sú to „len“ zvieratá, lenže čo je prehnané na tom, keď chcete toho koho milujete urobiť šťastným?
Mačky sú mojou vášňou, záľubou, rodinou, som „diagnostikovaný“ ailurofil. Ak sa ma niekto pýta či mať alebo nemať mačku, ja jednoznačne odpovedám aspoň (minimálne) dve (ideálne 3) a adoptovať, pretože inak to nie je ono. 🙂
Ako sa to s mačkami nakoniec vyvinulo?
Článok uverejnený v odbornom mesačníku Pes a mačka: ISSN: 1335-7778, číslo 11/2011, XI. Ročník
Podobné príspevky: