O kocúrikovi Murkovi

K Murkovi som sa dostala tak, ako k mojej druhej Micke, v práci.
Robím v expedičnom sklade, ktorý je permanentne otvorený. Čo je dobre hlavne v zime, keď sa micky z okolia snažia nájsť aspoň kúsok tepla a čo to pod zub.
Murko sa túlal u nás v sklade, chodil za každým skladníkom a dožadoval sa pohladenia a nejakej tej papanice. Nikoho sa nebál a s každým sa hral. Až som sa raz rozhodla (nakoľko nie každý tu je mačkomil a tak isto z mojich predošlých skúseností – robili tu mačkám zle), si ho vziať domov k priateľovým rodičom.

Už vtedy som mala dve micky z ulice, preto som bola rozhodnutá, že keď sa budeme od nich sťahovať, micky idú s nami a Muro ostane u nich.
Ale ako to už býva, stal sa presný opak Micky boli navyknuté na život na dome s výbehom von a loviť všetko čo sa mihne v záhrade a to by som im nespravila, zavrieť ich do bytu.
Pár dní po tom, ako som si ho priniesla k „svokrovcom“, mu začala vypadávať srsť na krku. Chodil k nám jeden „skoro veterinár“ očkovať psi a ten mi povedal, že to môže byť len reakcia na prechod zo špiny a zimy do nových podmienok, že mu to mám len premasťovať a spraví sa to. Ale nespravilo! Keď už začal vyzerať ako sup a krk mal polochlpatý išla som s ním k normálnemu veterinárovi, kde mi môj úžasný ujo doktor povedal, že to je ušný svrab a toto reakcia naň. No nechcem vedieť, keby som to nechala tak a nešla s ním, tak mám dnes asi bezsrstého kocúra

• veľmi rýchlo sa u nás udomácnil

Odvtedy je všetko v poriadku. Muro bol a aj je strašný maznák a pažravec. Kradol kde sa dalo, mickám z misiek, z kuchynskej linky šnicel väčší ako bol vtedy on sám 🙂
Hneď ako naň prišla puberta, sme urobili šmyk-šmyk a všetci môžeme spávať pokojným spánkom 🙂

Zhruba pred rokom, keď sme sa presťahovali konečne do svojho, si Muro veľmi rýchlo zvykol. Všetko oňuchal, polozil, poskákal a našiel si svoje miestečko.

Na Vianoce mu priateľ spravil krásne škrabadlo zo starého viniča, z ktorého sa mu podarilo raz tak šikovne zoskočiť, že si podvrtol nohu a úraz bol na svete. Pajdal pár dní, ale zlomené nič nemal. Ale pár mesiacov nato, jeden zlý pohyb a Muro začal skučať, krívať a bál sa vyskočiť hoc len na gauč. Tak sme šli k ujo veterinárovi, kde nám povedali, že má z toho pádu potrhané väzivo pod kolenom a vyskakuje mu jabĺčko. Dostal tabletky a sviňúch jeden si nás naučil tak, že keď sa postavil k posteli a mňaukol, museli sme ho dať hore my 🙂

Je to moja láska štvornohá a nedala by som ho za nič na svete.
Je presnejší ako budík, nedajboh si chcieť prispať…už chodí po mne a oznamuje, že toto nééé, spať môžeš až keď ma nakŕmiš. A veru, že vstať musím. Šesť kilového kocúra na hrudi mať, nie je zrovna príjemné 🙂
Ráno ma pekne odprevádza, keď idem do práce a mňaukaním víta, keď z nej prichádzam. Príde sa pomojkať, oňuchať a sme spokojní obaja 🙂

No neľúb ho 🙂

A ešte jedna spoločná 🙂