Sú mačky, ktoré nemňaukajú. Niektoré to majú v génoch, iné sa vzdali hlasu časom. Po skúsenostiach. Mňaukanie totiž znamená vydávať energiu, podobne ako pri hre. Keď vám v črevách škvŕka vzduch a vonku je mínus dvadsať, radšej ani nahlas nedýchate, aby si ste neminuli tú trošičku tepla, čo vám ešte v tele zostáva.
Ak vás niečo bolí, ak ste zoslabnutí z choroby, škoda mňaukať a plytvať silami. Nik vás nevypočuje. Nik nepríde – a ak áno, tak len kuna alebo potkan, aby si overili, či ešte žijete. Postupne sa naučíte nemňaukať. Nemňaukáte, keď sa bojíte, nemňaukáte, keď niečo chcete, nevydáte hlásku, ak vás niečo bolí. Pretože mňaukanie nič nerieši a vy na seba len zbytočne upútate pozornosť.
Photobucket
Tajka a Tánička boli tiež tiché mačiatka. Narodili sa koncom leta a ledva prvýkrát rozlepili oči, začalo mrznúť. V ich peliešku bolo teplo, kým s nimi ležala mama, ale tá často vychádzala na lov. V peliešku bolo i kadečo iné, z čoho neskôr ostatní súrodenci ochoreli a pomreli. Domček si totiž mama spravila v hŕbe odpadkov a nepotrebných rároh pri záhradnej chatke starčeka, ktorý si už nevládal urobiť poriadok ani sám v sebe. Rozbité sklo, hrdzavé klince a rozliate chemikálie mačiatkam nesvedčia, ale mačacia mama si pamätala, že tu vyrástla aj ona, jej sestry a možno aj jej mama a všetky staré mamy. Starý ujo ich mal totiž rád, svojím spôsobom. Preto mačky okolo jeho chatky boli stále – každý rok rovnaký počet, iba ich farba sa menila.
Photobucket
Boli to plaché mačičky. Tri dospelé, medzi nimi Tajkina a Táničkina mama, ktorú nazvime pre jej huňatú korytnačinovú srsť Medvedík. Tri mačiatka – Tajka, Tánička a Drobok – sesternička alebo neter…. Chatu blízko deduškovej osídlili mladší záhradkári, a tí si zvykli v lete a jeseni opekať. Lákavá vôňa safaládok sa niesla nad záhradami, ťažké odolať, ale strach je väčší. Preto malé šelmy trpezlivo čakali, kým zvuk auta neodznie v diaľke, a len potom sa pustili do zvyškov hostiny pri ohnisku. Po čase zistili, že zvyškov je hádam viac, ako bolo opekania, že v miske čaká aj čistá vodička, a že by hádam ani nebolo treba čakať, kým ľudia odídu, veď zatiaľ kamene nehádzali, iba kúsky mäska, a to je dobré.

A tak sa ľady trošku pohli. Mačičky, až na Medvedíka všetky čierne, sa postupne naučili, že zvuk auta znamená jedlo a vodu, že jedlo znamená nielen plný žalúdok, ale aj úľavu od svrbiaceho konečníka a nepríjemného pocitu v črevách. Naučili sa, že kradmé pohladenie od človeka neznamená modrinu, ale prináša chvíľkovú radosť a dlhotrvajúci pokoj od bĺch a roztočov. Do príchodu zimy sa dospelé mačky zaguľatili, srsť im zhustla a skrásnela. Len Tajka, Tánička a Drobok nestihli dostatočne podrásť. Drobok bola mocnejšia, ale Medvedíkove dvojičky pretrpeli obdobie snehu a mrazov so soplíkmi a s kašľom. Záhradkári chodili zriedkavejšie, lebo cesta bola nezjazdná a ľudia sa museli snehom moriť pešo. Každá ľudská návšteva bola vzácnejšia a vítanejšia a okrem „čiernej šestky“ sa zbiehali aj iní hladoši zo širokého okolia.

Jar prišla znenazdania, a kým sa autu podarilo poraziť sneh, vzrušujúce vône udreli do mačacích nosov plnou silou. Noví záhradkári sa poškrabali po hlave, pri najbližšej ceste zobrali so sebou prepravku a všetky mačičky po jednej odviezli k veterinárovi. Báli sa a bránili, veď čo dobrého mohli čakať od chlapa so striekačkou, v miestnosti plnej pachov cudzích mačiek a psov? Poslední prišli na rad Tajka a Tánička, pretože po dlhej zime a chorobe boli najslabšie a noví záhradkári im museli podávať lieky čakať, kým sa trochu zotavia. U doktora nastalo prekvapenie, keď Tajku uspal, a ukázalo sa, že je to utajený Tajko. Aspoň zákrok prebehol rýchlejšie a menej bolestne.
Photobucket
Po týchto udalostiach každá mačka novým osadníkom pár dní v duši škaredo nadávala, ale na zlé sa zabúda rýchlo, keď dobrého je dosť. Prešlo ďalšie leto. Záhradkári si zobrali dovolenku, aby mohli stráviť s mačkami viac času a pravidelne im podávať lieky, ktoré im pomohli zotaviť sa z chorôb, ktoré ich kvárili počas zimy. Mačiatka dospeli do krásnych šeliem, síce neveľkých, ale huňatých, lesklých a samý sval. Tety a sestra kocúra Tajka nevyhnali, ako by to boli urobili, keby nebol navštívil veterinára. Rodina si žila v zhode a mieri a začala svojich dvojnohých spoločníkov ľúbiť. Raz im doniesli myš, inokedy pohnojili paradajky, pomáhali pri rýľovaní i kosení, ale najradšej zo všetkého sa nechali hladkať a škrabkať. Ľudia im za odmenu postavili v drevárni zateplený poschodový hotel, a všetko by bolo v najlepšom poriadku, keby sa na scéne neobjavil On.

Ryšavec.

Niežeby bol Ryšavec zlý. Bol proste kocúr, veľký, s veľkými nárokmi a z duše nenávidel Tajka. Nedoprial mu chvíľku pokoja, bil ho a napádal, vyháňal ho z pelecha, odháňal od misky. Kým tam boli ľudia, dal si Ryšavec povedať, veď ho pohladkali, dali mu najesť, hoci už obed dostal u svojich ľudí, kde býval. Keď ale prišli Tajkovi ľudia, vždy na kocúrikovi nachádzali nové stopy boja a úbohý Tajuško začal chudnúť, až okolo Vianoc ochorel. Darmo chodili každý deň podávať mu lieky, teplú stravu. Darmo sa Tajko chúlil svojej kŕmičke v náručí a všemožne jej naznačoval, že by snáď znova pretrpel aj tú cestu autom, len keby ho vzala tam, kde býva ona. Lenže ona to urobiť nemohla. A tak Tajko kašľal a chradol, lebo mu boli zbytočné lieky a pohladkania, keď namiesto teplého domčeka ho po odchode ľudí čakala len bitka a naháňačka po závejoch.

A vtedy sa objavila dobrá teta, ktorá bola ochotná zobrať Tajka k sebe a postarať sa o jeho liečbu. Celou cestou do Žiaru nad Hronom Tajuško len tichúčko sedel v prepravke a v nošteku mu chrčalo. Bál sa, strašne sa bál, ale keď u tety dostal svoju vlastnú krabicu s vlastným vankúšikom, najbližšie dva týždne sa jej bol ochotný vzdať iba pod nátlakom a na kratučkú chvíľku. A za tieto dva týždne sa zamiloval. Zamiloval sa do teplúčka, do uja doktora, ale najmä do tety, ktorá mu dávala papať, umývala zahnisané očká, natierala popukaný noštek a hlavne ho prišla vymaznať vždy, keď si našla voľnú chvíľku. Za pár týždňov sa Tajuško z choroby vystrábil, ale v jeho hlávke stále zostal strach. V jeho očiach vidno, že už nikdy nechce zostať bez svojej vlastnej krabice, že už nikdy nechce vidieť pohľad nepriateľa, ktorému ide o jeho život, a že už nikdy, nikdy, nikdy nechce zostať bez náručia, v ktorom by bol v bezpečí a šťastný.

Tajko však netušil, že kým on si užíva vytúženej opatery, jeho sestrička Tánička má trápenie. Ryšavec im naprotiveň celý hotel označkoval riedkym aj hustým, a tak sa rodina so zhnusením presťahovala naspäť do svojho rodného pelecha. Tánička, od prírody najslabšia, začala pĺznuť. Možno od nejakých hnojív, možno z nervozity od roztočov, čo sa na ňu vrhli, kým spávala v znečistenom peliešku. Nechcelo sa jej behať vonku s holým bruškom po vysokom snehu, ale čím menej vychádzala, tým viac slabla, a čím viac slabla, tým viac srsti strácala. Tesne predtým, ako padli najkrutejšie mrazy, zabalili ju jej kŕmiči do teplého svetra, zobrali do tašky, preniesli zasneženým poľom k autu a šup k veterinárovi. Tánička sa trpezlivo nechala prezrieť, zobrať krv na testy, vyčistiť uši a odtiaľ poputovala rovno do depozitu, v ktorom už býval Tajko.
Photobucket
Tajko pomaličky mocnie na tele, i keď jeho duša ešte bude potrebovať veľa trpezlivosti a lásky. Z Táničky sa v čistom a teplom prostredí znova stáva fešanda. Vykľula sa z nej šikovná gazdinka, taký mačkopsík, ktorý sa rýchlo zorientuje v každom byte. Je jej jedno, ako sa k nej správate – ak jej dáte dobre napapať, vyčistíte piesoček a predovšetkým ak ju budete hladkať do bezvedomia (vášho). Hladkanie má totiž zo všetkého najradšej, rovnako ako Tajko. To pohladkanie sa už obaja učia pýtať si aj zamňaukaním.

Pretože je dobre, keď sa znova naučíte mňaukať. Ak správne zamňaukáte, dostanete to, po čom najviac túžite. Potom totiž môžete do ľubovôle a nahlas viete čo?

Priasť!

Dnes sú už obe mačky zdravé a každým dňom krajšie. Sú kastrované, testované, obe suverénne používajú záchodík. Onedlho potom, ako splnili podmienky na adopciu, sa na Tajka usmialo šťastie a už si užíva pohodlie svojho vlastného domova v Žiline. Tánička zatiaľ na svoje šťastie ešte len čaká. Je veľmi živá, priateľská, hravo sa skamaráti s inou mačkou a vie si zjednať poriadok. Je vhodná do bytu aj do rodinného domu.

AUTORKA ČLÁNKU:
© Alexandra Pavelková
článok prevzatý s povolením autorky z:
http://www.vimka.sk

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..