Príchod nového zvieracieho člena do domácnosti so sebou prináša veľa radosti, ale tiež množstvo povinností. Aby novopečení majitelia nezostali zaskočení, je ideálne si všetko o novom prírastku vopred dôkladne naštudovať a hlavne si rozhodnutie darovať domov veľmi dobre premyslieť v kruhu rodiny.
Pri takomto rozhodovaní by sa mali zohľadniť všetky klady a aj zápory. Každé zvieratko je živá bytosť, ktorá je od človeka plne závislá a odkázaná na jeho starostlivosť a tak by sme k nemu mali aj pristupovať. Pri rozhodovaní o tom, či si zadovážiť mačičku je dôležité sa zamyslieť nad tým, čo sme ochotní chlpáčovi poskytnúť – materiálne, emocionálne, časovo, finančne a tiež čo od nášho zverenca očakávame – vzhľadom na jeho osobitosť, povahu a nároky.

Toto je úvod článku Rozhodnutie – chcem mačku! Čo potrebujem?. Vraciam sa k nemu preto, lebo celkom nedávno mi život sám ukázal, ako je naozaj nesmierne dôležité a zodpovedné si premyslieť nielen či mačičku naozaj chcem, ale aj či sa o ňu dokážeme adekvátne postarať a to najmä vtedy, ak si to vyžaduje jej zdravotný stav.
Photobucket

Vytvoriť si doma mačaciu svorku je veľmi ľahké

Je veľmi jednoduché kúpiť micku alebo si ju adoptovať. Zadovážiť jej výbavu a pekne sa o ňu starať. Kým je zdravá, nemáme s ňou takmer žiadne starosti. Náklady, ktoré sú spojené s jej zdravým a plnohodnotným životom, dokáže znášať takmer každý, pri menšej či väčšej snahe.
Mnohí chovatelia, hoc to pôvodne neplánovali, často časom pristúpia k adopcii druhej mačičky. Iní sa nechajú zlanáriť hneď na úvod a rovno im doma pribudnú dve chlpaté klbká. Niekedy je naozaj ľahké si nabrať do domácnosti dve, tri či štyri mačky.

Mne sa podarilo za 7 rokov vytvoriť štvorčlennú mačaciu skupinku.
Kollby to všetko začal v roku 2005.
Bella prišla o dva roky neskôr, v roku 2007.
Lolinka bola adoptovaná po ďalších 3 rokoch, v roku 2010.
Posledným prírastkom sa stal Robin a to v roku 2011.
Photobucket

Ako mačky pribúdali, rovnomerne pribúdali aj moje vedomosti o nich a o vhodnej a želanej starostlivosti o ne. Tým (a nielen tým) sa mi zvyšovali aj náklady na ich starostlivosť. Kvalitnejšie hračky, krmivá, kozmetické prípravky a podobne. Rovnako som prešiel aj na lepšiu podstielku a zvýšil sa počet záchodíkov.
Starostlivosť o moje mačky mi teda postupne zaberala viac času a samozrejme aj viac stála z rodinného rozpočtu.

Photobucket

Všetko sa ale dalo ešte zniesť. Ono ak je mačka vašou životnou prioritou, je rozhodovanie naozaj ľahšie. 🙂 Pre mňa mačky prioritou vždy boli, sú a budú, takže mi nerobilo problém investovať do nich čas a aj peniaze. Ich materiálne vybavenie je podľa mňa naozaj nadštandardné a z hľadiska starostlivosti si myslím že je to rovnako.

Každé ochorenie navyšuje rodinný rozpočet

Menšie či väčšie problémy s pokrytím nákladov nastúpili vždy po príchode novej mačky. Vtedy sa totiž zakaždým objavili aj nejaké zdravotné problémy či poruchy správania, ktoré vyžadovali veterinárnu starostlivosť. Po adopcii Bellinky mali niekoľko mesiacov Kollby aj Bella problémy s očami. Pri Lolinke som zase riešil análne vačky, kvasinky v ušiach a problémy s nečistotnosťou. No a po príchode Robina bolo toho asi najviac – najskôr endoparazity a potom zapálený mechúr a vysoké pH moču.

Photobucket

Každé z týchto ochorení či zdravotných komplikácií so sebou samozrejme prináša návštevy veterinára, zvýšenú starostlivosť a nemalé náklady na medikamenty a iné pomôcky a prostriedky. Práve toto býva oblasť , na ktorú sa často nemyslí a už vôbec nie pri kúpe/adopcii zvierat do domácnosti. Následne ak vznikne problém, ľudia návštevu veterinára odkladajú, alebo ju ignorujú a zvieratko často trpí, vyvíja sa uňho chronický stav ochorenia a zomiera v podstatne mladšom veku.

Treba myslieť na horšie časy

Nie je to možno veľmi pozitívne, ale rozhodne je konštruktívne, pragmatické a dôležité, aby sme mysleli vždy aj na horšie časy. Teda na situácie, keď naše zvieratká budú potrebovať akútnu či dlhodobú veterinárnu starostlivosť a s ňou spojené náklady nám značne zaťažia rodinný rozpočet.

Nedávna situácia s mojím najstarším kocúrikom Kollbym mi otvorila oči. Po 7 rokoch, čo žil takmer bezproblémovo, diagnostikovali uňho závažné smrteľné ochorenie PKD. V tom čase som býval už sám a začínal som nový život v novej práci a v cudzom meste. Už len diagnostika ochorenia a úvodné testy pohltili značnú časť mojej výplaty. Následná udržiavacia terapia bola ešte nákladnejšia. Až vtedy som si uvedomil, že sám so 4 mačkami nie som schopný takúto situáciu zvládnuť. Keby nebolo rodiny a priateľov nemohol by som si dovoliť ani udržiavaciu terapiu.

Photobucket

Kollbyho situácia bola kritická a bolo jasné, že jeho odchod je len otázkou času. Keďže mačky milujem ako svoje deti bol som rozhodnutý pre jeho kremáciu. Tu v Českej republike je jediné krematórium pre zvieratká v Brne. Aby som bol na všetko včas pripravený, informoval som sa vopred o podmienkach kremácie a vypýtal si kalkuláciu nákladov. Keďže nemám možnosť ho odviezť, cenový návrh obsahoval aj dopravu do krematória. I s tou najjednoduchšou urničkou však bola suma neskutočne privysoká.

Nevedel som, čo mám robiť. Milovaný Kollby mi zomieral pred očami a navyše mne behali po rozume ešte aj peniaze a výdaje s tým spojené, ktoré však na účte neboli. Nikdy ma nenapadlo riešiť takúto vec. Mal som 7 rokov 4 mačky a nikdy netrpeli nedostatkom ony ani ja. Teraz som bol však na všetko sám a na „horšie časy“ žiadne úspory neboli.

Skrátka a dobre som sa so 4 mačkami naozaj prepočítal a nebolo to z mojej strany zodpovedné. Vždy by každý mal myslieť aj na to, že sa môže vyskytnúť aj takáto situáciu a mal by byť schopný ju viac menej zvládnuť. Mne pomohli moji najbližší, za čo som im nesmierne vďačný.
Kollbyho stav sa nakoniec tak rapídne zhoršil a v tak krátkom čase, že už nebolo možné čakať a podstúpil eutanáziu. Sesternica mi ponúkla miesto pre jeho večný odpočinok u nej na záhradke, kde spočinuli aj jej domáci maznáčikovia.
Nakoniec je Kollby pochovaný v rodných Malackách, vedľa svojho psieho kamaráta z detstva. Pohreb mal v ten istý deň ako eutanáziu. Všetko sa stihlo a zvládlo tak, aby čo najmenej trpel. Vďaka mojim blízkym som to zvládol aj ja.

Photobucket

Týmto príspevkom by som chcel apelovať na všetkých ľudí, aby k svojim zvieratkám pristupovali naozaj zodpovedne. Je veľmi lákavá predstava vytvoriť si doma svorku mačiek, ale je omnoho ťažšie ich aj uživiť a zabezpečiť im naozaj kvalitnú a adekvátnu starostlivosť.
Photobucket
Ja som nikdy neľutoval, že mám 4 mačky a po tom, ako Kollbýček odišiel, som nesmierne rád, že som tak tvrdo bojoval za adopciu Robina a Loly. Nikdy ma ale nenapadlo, že by som mohol o niektorú prísť a už vôbec nie v tak mladom veku: Rovnako som nepredpokladal, že na to budem v podstate sám a nebudem schopný im zabezpečiť veterinárnu starostlivosť a dôstojný odchod bez pomoci z blízkeho okolia.

Photobucket

Ostali mi traja mušketieri BLR. Jedno miesto u nás je teda voľné. Bolo by ľahké si adoptovať ďalšiu mačku a stav doplniť. Bolo by to ale zodpovedné?
Každý človek by sa mal snažiť o to, aby bol čo najviac samostatný a schopný stáť na vlastných nohách. Životné situácie nemôžeme predvídať, ale môžeme s nimi počítať a pripravovať sa na ne.
Darovať domov je naozaj jedna z najkrajších vecí na svete. Každé zvieratko vám to oplatí mnohonásobne. Ale darovaním domova naša starostlivosť a náklady s ňou spojené nekončia, práve naopak, iba začínajú.

Photobucket

Buďte preto prosím zodpovední a zaobstarajte si len toľko domácich miláčikov, o koľko ste naozaj schopní sa adekvátne postarať. Myslite aj na horšie časy. Ak prídu, ľahšie ich zvládnete a ak nie, budete mať aspoň dobrý pocit, že ste pripravení na čokoľvek.

12 Comments

  1. Veľmi pekne a rozumne napísané. Ja si na tebe (aj keď sa v nepoznáme osobne)veľmi vážim viacero vecí. Nielen to, že pre teba mačky prioritou vždy boli, sú a budú, ale hlavne pre ozaj veľkú zodpovednosť, s akou všetky veci príjmaš. My si často doma hovoríme, že neviem, či je veľa ľudí, ktorí sa o zvieratká s takou láskou a zodpovednosťou starajú, ako my (fuj, samochvála, ale ver, že naše zvieratká sú pre nás všetko). Ty si ale ešte viac oddaný životu svojich zvieratok. A veru chápem, čo píšeš o starostlivosti, ak sa stane dačo nečakané. Už len návštevy zverolekára a násmedné liečenie sú značným zásahom do rozpočtu. A to nehovorím o cene krmív, podstielok …
    My máme dvoch kocúrikov a priateľova mama si k nim priviedla ešte labradorku.
    Ale odmena to všetko nádherne vynahradí. Tie krásne očká, tie prejavy lásky, pocit z pohladenia kocúrika, tie mačacie fackovania a šibalský úsmev, keď sa to podarí…
    Veľmi Ti držím palce

  2. Nikdy sa nedá predpokladať, čo život prinesie. Človek sa tak nejako postupne zariadi, keď sa niečo také stane, pravda, pokiaľ má štipku zodpovednosti a empatie a nezoberie to kratšou a ľahšou cestou. Keď nám ochorela Uma, bol september a počiatočné príznaky nepoukazovali na nič závažného, len sme na ňu dávali trocha väčší pozor, pretože v tom osudnom roku predtým, ako sa jej začala prejavovať skutočná choroba, absolvovala už dve operácie – koncom zimy jej dosiaľ neznámy páchateľ spôsobil takmer smrteľný úraz a v júli podstúpila kastráciu. Takže keď sa v septembri začala správať nezvyčajne agresívne, hneď sme šli za veterinárom. Samozrejme, nezistilo sa nič, na čom by sa dalo aspoň približne stavať. Začalo jej byť zle. Podrobnosti postupov tu nejdem hovoriť, ako sa povinnosti, opatera a behanie po lekároch postupne na seba nabaľovali… V období Vianoc podstúpila ďalšiu operáciu kvôli zrastom na črevách, pri ktorej sa zistil skoro celkom atrofovaný pankreas a žltá pečeň. Vrodená porucha, ktorá sa prejavila v dospelosti… Po operácii sa jej krátko polepšilo, tak sme sa tešili, kým sme nezistili, že všetka potrava cez ňu prejde bez strávenia – napriek vrátenej chuti do jedla nám pred očami umierala od hladu. Minuli sme nesmierne množstvo času, síl a financií, aby sme jej pomohli, vrhali sme sa aj na najnemožnejšie riešenia, venovali sme sa jej vo dne – v noci. Pretože bojovala. Dodýchala koncom februára pod uspávajúcou injekciou, bohužiaľ, nestihli sme to urobiť skôr, než dostala záverečný pečeňový záchvat, lebo náš veterinár bol akurát služobne mimo SR, a tak sme s ňou bežali inde… Keď sme ju pochovali, zistila som, že mi denne ostáva 5 HODÍN voľného času, pretože až toľko potrieb sa denne nahromadilo, ktoré bolo treba okolo nej vykonať. A tých financií a benzínu, dovolenkových lístkov, čo sme minuli, to sa nedá ani spočítať. Nevedela som, čo si počať zrazu s toľkým voľnom… Vtedy sme sa začali zaoberať viac pouličkami a pomáhať združeniam, keď sa už našej Ume nedalo, presunuli sme časť energie a financií týmto smerom. Teraz máme tri zdravé mačky a Bucka a Žabka, a radi by sme, keby to takto vydržalo a nebolo horšie. Tým všetkým chcem povedať, že človek, pokiaľ chce, sa vždy prispôsobí situácii. Nemáte čo ľutovať, Kajo, ste úžasný človek a nejaké riešenie sa spravidla vždy nájde, aj keď situácia sprvu vyzerá bezvýchodisková. Záleží len na tom, ako si človek usporiada priority, a Vy ich máte usporiadané tak, ako by každý ľudský tvor mal. Veľa šťastia.

  3. Zdravím,

    ďakujem za milé slová. Ono je jasné, že život sa takto plánovať nedá, vždy sa môže niečo vyskytnúť a my musíme reagovať – ako pružne a schopne je už individuálne. Skôr som to bral ako úvahu, lebo situácia, ktorá nastala ma riadne zaskočila a to na všetkých frontoch. Pravdou aj je, že som s ničím obdobným nepočítal a tak ma to vykoľajilo o to viac. No a „najhoršia“ bola tá rýchlosť s akou sa veci diali.

    Pre mňa bolo veľmi nepríjemné počítať peniaze na starostlivosť o Kollbyho a jeho kremáciu. Našťastie to život zariadil inak a vyskytla sa vhodnejšia alternatíva.

    Hlavne by som bol rád, ak sa na základe tohto príspevku iba ľudia zamysleli nad zodpovednosťou voči svojim zvieracím miláčikom. To je asi hlavné motto.

  4. Krasny clanok,
    mal by sa aj zavesit na Macky SOS, lebo niektori si to nevedia zratat a potom trpia zvieratka…
    Ja sama viem ako je to narocne, lebo po 38 rokoch v zamestnani som ostala doma len s 50 percent invalidneho dochodku.
    Mala som 6 maciek , psa labradora a zajka. Dve macky som umiestnila za ziadost manzela, ja by som ich nedala za ten svet, ale maju krasny domov u mojej kamaratky. Teraz su tu 4 a to 14 rocna, 2 sedem rocne a dvojrocna. Kazdy den prebiehaju boje a niekedy lietaju chlpy.
    Nie je to jednoduche zabazpecit kvalitnu potravu, piesok a stepenia pre 4 kastrovane macky a teraz este aj cipovanie.
    Nasu geriatricku uz nie, ale tie tri sa chodia poprechadzat von.
    K tomu este pes ma stale zdravotne problemy a to su teda dost velke peniaze.
    Za minuly rok prekonal operaciu criev,kastraciu , vybratie sleziny a to neratam drobne boliestky ako usi,laby, stepenia a bude treba zafixovat krizny vaz.
    Este ze manzel zaraba, inak uz by nam nerobil radost a moje poobedne prechadzky by boli smutne. Ja ho mam ako terapiu po mojej chorobe. Je to nase spolocne dieta s manzelom, lebo mame spolu 5 deti, ale ani jedno spolocne. On chodi rano si psom na pol hodinu a ja poodede na hodinu a pol.
    Bez neho, by sme sa ani nehybali.
    Teraz by sme mali zacat chudnut, lebo sme cez sviatky vsetci pribrali a pes uz ma 55 kg, co je dost.
    Uz sme celkom zmiereni, ze nas niekedy opusti a tak si ho uzivame.
    Mnoho ludi by dalo psa uspat, malo by na peknu dovolenku….
    Ale pokial neknuci a tesi sa zo zivota, tak sa tesime s nim.
    Verim, ze manzel ostane v zamestnani a nasa pomoc zvieratkam nebude obmedzena.
    Zdravi
    Olga

    oli
  5. Krásny článok. Veľmi by som si želala, keby všetci ľudia boli ako Kajo.

    Nedalo mi nezareagovať, lebo som si podobným utrpením prešla. Nečítal sa mi veru ľahko tvoj článok o kocúrikovi Kolby, lebo mi veľmi pripomenul moju situáciu spred dvoch rokov. Môjmu siamskému kocúrovi vtedy zlyhali obličky až natoľko, že mal kreatín v krvi nemerateľný. Na vyšetreniach sa ukázala atrofia obličiek. Veterinárka mi povedala, že v zahraničí a aj u nás sa mačky s takýmito hodnotami dávajú utratiť. To som však nechcela pripustiť, lebo to bol šok ako z jasného neba.

    Chcela som ho zachrániť za každú cenu, lebo by som si to neodpustila. Každý deň som s ním chodila na niekoľkohodinové infúzie na veterinu, keď som nemohla ja, tak pomáhala dcéra a manžel. Musela som si na to vybrať 10 dní dovolenky. Keď som už viac nemohla, veterinárka ma naučila pichať infúziu pod kožu, zaobstarala som si stojan a pokračovala s infúziami doma. Dávala som mu ich 3 krát denne, neskôr 2 krát. To trvalo 3 mesiace. Hodnoty v krvy sa mu upravili, popritom papal špeciálnu renálnu diétu. Týmto spôsobom som mu predĺžila život o rok a znovu začala choroba progresovať. Znovu infúzie, vyšetrenia a potom odhodlanie k eutanázii.

    Bolo to veľmi náročné psychicky, časovo a finančne. Prežívala som to veľmi zle. O tom, koľko to stálo, písať ani nebudem, lebo je to naozaj na pováženie. Bojovala som sama so sebou, že musím myslieť na peniaze, keď tu ide o život. Ale povedala som si, že radšej budem menej jesť ja, ako keby som to neskúsila.

    Ešte aj dnes je mi z toho smutno. V súčasnosti mám dve mačičky a jedného psa, a povrdzujem, že ak zviera ochorie, tak je to naozaj náročné. Nedávno mala mačička zápchu, kvôli trichobezoárom, takže sme absolvovali rentgen, odber krvi, preháňadlo a ešte sme museli zaplatiť za pohotovosť, lebo ochorela cez víkend. Táto „sranda“ nás vyšla na 100 €.

    Napriek tomu sa mačiek vzdať nechcem, peňazí teraz rozhodne nazvyš nemám, takže by ma zverolekár úplne zruinoval, ale „nezodpovedne“ si myslím, že na ich zdravie sa peniaze napokon nájdu, hoci s pomocou rodiny, alebo niečo predám.

    Ešte raz, keby sa tak zodpovedne každý staval ku svojim zvieratám. Poznám ľudí, ktorí ľutujú dať zopár eur za obyčajné vyšetrenie trusu. Toto je však oproti rentgenom, biochemickým rozborom krvi, ultrazvukom, naozaj zanedbateľná položka. A tak veľmi môže pomôcť, lebo ochorenie môže byť aj banálne.

    Teším sa na ďalšie články a prajem veľa zdravia tebe a tvojim mačičkám. Andrea

    Andrea
    1. Zdravím Vás,
      obdivujem Vaše odhodlanie za kocúrikov život bojovať. Muselo to byť neskutočne náročné a to po všetkých stránkach!
      Ďakujem za príjemné slová a tiež , že ste napísali o Vašom prežívaní toho hrozného ochorenia.
      Držím palce nech to bolo naposledy, čo ste niečo také zažívali.
      Nech micky robia len radosť!:)

  6. A teraz budte mudri a poradte mne co urobit ked sa mi nahromadili 4 macky jedna je moja ale tri mi nechali moji spolubyvajuci a odisli, Prenajimam dom dost drahy, aby mali vybeh so zahradou ale chvalabohu zvladam aj jedlo no ale po7 rokoch prisli dost vazne problemy nakazili sa od chorej macky ktora uz umrela a ochorenie sa prenieslo nenapadne aj na mna ani neviem co to presne je ale liecba vsetkych 4 je uz nad moje sily a ledva zvladam liecit seba navyse sa to prenieslo v praci na kolegov a hrozi mi mozno aj vypoved zatial neviem co dalej ale tlacia na mna zo vsetkych stran utulok alebo eutanazia tie macky mam rada najstarsia ma 8 rokov najmladsia 4 pozerat sa na ne ako ich strkaju za mreze v utulku ked doteraz mali absolutnu slobodu mozno by si ich niekto vzal ale maju uz svoje navyky aj stravovacie aj su na mna prilis fixovane cudzich ludi sa boja susedia sa k nim spravali dost zle koli poctu a nedozviem sa uz ako sa maju ci im neublizuju, alebo pozerat ako ich usmrcuju injekciou to druhe je pre mna a pre ne prijatelnejsie ale nedokazem to uz mesiac aj viac rozmyslam co urobit ale nieje ina moznost asi neviem ci to dam tak poradte co by ste robili na mojom mieste lebo je som z toho dost psychycky mimo

    julia
    1. Dobrý deň,
      mňa by skôr zaujímalo, čo za záhadné ochorenie majú mačky, vy a kolegovia v práci, ktorého pôvodcom je nejaká vaša chorá mačka, od ktorej to chytili ostatné a potom vy a nakoniec spolupracovníci. Ak je to vážne, určite by zasiahla veterinárna správa, ktorej by ošetrujúci veterinár podal správu, čo je zo zákona povinný. Aká je teda vaša spoločná diagnóza prosím? Z čoho sa skladá liečba a aká je prognóza?
      S prosbou o pomoc by som sa obrátil aj na Slobodu zvierat, ktorá by poradila ako konať. K dispozícii je aj množstvo miestnych útulkov, občianskych združení, ktoré by aspoň poradili, ak nie viac.
      Inak neviem kto by si adoptoval choré mačky a navyše infekčné, ako píšete. Nejak t mi to nedáva zmysel. Rovnako ako to, že ak máte zoonózu ktorú roznášate ďalej riešila by to aj epidemiológia / úrade verejného zdravotníctva , ktorému by to váš ošetrujúci lekár je tiež povinný hlásiť. Epidemiológ by potom začal šetrenie kde je pôvodca nákazy, ohnisko a podobne a nastolili by opatrenia aby sa ochorenie nešírilo ďalej.

Napsat komentář: admin Kajo Zrušit odpověď na komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..