Všetko sa začalo na jeseň 2018. Lole sa z ničoho nič objavili záhádné vyrážky na tvári. Chvíľu potom jej bol diagnostikovaný lipóm medzi lopatkami a zála uší. Po pár mesiacoh bola na kontrole už diagnóza upravená na rakovinu s veľmi zlými vyhliadkami a mizivou šancou na uzdravenie. Lola zomrela 12.07.2019 na pohotovosti v Prahe.
V októbri minulého roka sa Lole na tvári, v okolí nosa, obočí a ušiach urobili zvláštne zhluky vyrážok. Cytológia odhalila, že ide o zápalový proces. Veterinár netušil, čo by mohlo byť príčinou. Špeciálnu liečbu nenasadil, pretože čistenie koloidným striebrom, ktoré som jej naordinoval, zabralo a vyrážka ustupovala. Po pár týždňoch zostali po nich len lysiny.
Loline zdravotné problémy tým ale začali. Ku koncu roka sa jej medzi lopatkami vytvoril malý útvar. Bol pomerne mäkký, ohraničený a mal tvar elipsy. Najskôr ma to nevystrašilo, myslel som si že pôjde o zhluk tukových buniek. Útvar to bol malý, ale bohužiaľ rástol extrémne rýchlo.
Cytologické vyšetrenie ukázalo, že sa jedná o tukové bunky a tak bola diagnóza stanovená ako lipóm. Ku kontrole sme mali prísť za cca 3 mesiace, pokiaľ by nenastali nejaké problémy.
Lola pôsobila celý čas ako zdravá mačka. Na svoj vek, 11 rokov, veľmi vitálna a hravá s neutíchajúcim apetítom. Cudzí útvar ale neustále rástol, tvrdol a prestával byť ohraničeným. V priebehu pár týždňov trčal spomedzi lopatiek ako ťaví hrb a rozvetvoval sa všetkými smermi. Nebol bolestivý a Lola naňho vôbec nereagovala.
Na kontrole, už len pohmatom veterinár konštatoval, že pôjde o rakovinový útvar. Viac dôkazov, ako svoje skúsenosti z dlhoročnej praxe nepotreboval. Bolo to preňho jasné – rýchlo rastúci, neohraničený, tvrdý útvar, medzi lopatkami, zrastený pravdepodobne so stavcami a s lopatkami je jasný nádor. Prognóza bola rovnako šokujúca, len niekoľko mesiacov. V rámci terapie doporučil Lolu nechať dožiť s nádorom a čakať, pokiaľ jej nezačne obmedzovať pohyb. Rizikom bolo jeho prasknutie, čo by mohlo viesť i k okamžitej smrti. Operáciu vylúčil s tým, že vzhľadom na umiestenie nádora a jeho možné prerastenie do kostí, by to Lole skôr spôsobilo dodatočné problémy a znížilo kvalitu života. Takto mola šancu na relativne dôstojné dožitie.
Zostal som ako obarený. Z neškodného lipómu bol agresívny nádor a naviac prognóza nedávala Lole ani najmenšiu šancu, že by mohla žiť 6 mesiacov alebo i viac.
Okrem rakoviny bol Lole diagnostikovaný aj zápal zvukovodu a nasadené ATB.
Nezmohol som sa v tej chvíli na nič. Niekde vzadu v hlave som tu myšlienku mal, ale keď to počujete z úst veterinára, znie to definitívne. Naraz je to už pravda. Nielen možnosť, na ktorú nechcete myslieť, ale aj tak vás napadne.
K tomuto veterinárovi chodím 7 rokov. Viem, že má svoje limity tak, ako každý, ale vždy som mu veril. Za tie roky sme nemali žiadny problém, ktorý by neriešil. Ničmenej som chcel mať istotu, že je to s Lolou naozaj tak fatálne. Veď on nerobil žiadne vyšetrenie, pretože to podľa neho bolo už zbytočné.
Šiel som teda po ďalší názor a to už na zvieraciu polikliniku, kde sa špecializovali na rakovinu. Chcel som mať minimálne ďalší názor. Bohužiaľ, už na vstupnej prehliadke sa miestni lekári prikláňali k názoru, že pôjde o postvakcinačný firbosarkóm. Bez ďalších vyšetrení boli ale zdržanliví. Podľa pohmatu ale súdili, že nádor bude veľmi ťažké odstrániť a že je pravdepodobne vrastený do okolitých kostí.
Lole naordinovali niekoľko testov, ktorá sa radia medzi predoperačné vyšetrenia, aby mohli presne zistiť, kde nádor je, ako je veľký a ohraničený – RTG, sono a podrobný krvný rozbor s cytológiu útvaru. Cena za predoperačné vyšetrenie bola stanovená na 12 000Kč, ako maximum. Bol štvrtok a prvé výsledky mali byť až po víkende, v utorok.
Odchádzal som zdrvený tým, že aj napriek laboratórne nepotvrdenej diagnóze to s Lolou vyzerá beznádejne. V tomto období už Lola začala pomaly strácať váhu a vitalitu. Bola stále mazlivá, vokálna ako vždy, ale pohybovala sa menej a menej jedla. V letných horúčavách sa to dalo čakať, obdobne sa správali aj ostatné mačky. No u Lolinky bola zatím rakovina.
Cez víkend som neustále premýšľal čo robiť.
Trápiť Lolu vyšetreniami, operáciou a chemoterapiou a k tomu pravidelne cestovať na kliniku na druhý koniec Prahy? Alebo si ju nechať doma dožiť, pokiaľ to bude možné?
Neustále som riešil, čo by bolo pre ňu lepšie. Lola neznášala prenosy. Bola to bytová mačička a pokiaľ sme sa nesťahovali, tak z domu nešla von. Cestovanie ju stresovalo. I veterinár chodil k nám. Doma mala svoje pohodlie a mačaciu rodinu.
Ďalšia vec bola, že len samotné vyšetrenia by stálo do 12 000Kč a potom ešte operácia raz toľko a následná chemoterapia. Áno viem, je to člen rodiny, ale bohužiaľ, pokiaľ nie je človek milionárom, musí počítať s tým, že veterinárna liečba stojí neuveriteľné peniaze. I o to viac si treba rozmyslieť, ako bude vyzerať veterinárna starostlivosť. To je jedna z vecí, na ktorú nemyslíme, keď naše domovy otvárame domácim miláčikom. Našťastie peniaze tentokrát nehrali rolu a liečbu sme si mohli dovoliť.
Bola nedeľa a ja som takmer celý víkend nespal. Stále som nevedel, čo robiť a utorok sa blížil. Dve kliniky sa zhodli na fatálnej diagnóze, ale každá to chcela riešiť inak. U prvej bol plán nechať Lolu pokojne dožiť doma. Na druhej klinike chceli najskôr urobiť desiatku testov a následne konzultovať operáciu a chemoterapiu v rámci paliatívnej starostlivosti.
Nakoniec som sa rozhodol pre tretí názor a ešte v pondelok sme s Lolou šli k známemu veterinárovi. Ten urobil len najnutnejšie vyšetrenia ako odber krvi a RTG a potvrdil nádorové ochorenie. Útvar už jasne kalcifikoval, bol neohraničený a veľmi veľký. Vyšetrenia boli asi o ⅓ lacnejšie a bolo ich teda i menej, ale viac už veterinár nepotreboval. Hneď na druhý deň šla Lola na operáciu, extrakciu nádora.
Na prvé dve kliniky som sa už nikdy nevrátil. Podľa tretieho veterinára išlo jasne o postvakcinačný firbrosarkóm, ktorý spôsobila vakcína, ktorou bola Lola očkovaná ešte na Slovensku, nebola vraj bezpečná. Agresívny nádor bol sice nakoniec odstránený celý, ale nebolo možné dodržať pravidlo, že sa z každej jeho strany odoberie až 5 cm tkaniva. Fibrosarkóm tohto typu je veľmi agresívny nádor, ktorý často recidivuje. Obvyklé sú aj metastázy do pľúc. Operácie bývajú bežne s komplikáciami a mačky majú zlú prognózu a krátku dobu dožitia.
Loline predoperačné vyšetrenia ukázali, že má čisté pľúca, nepoškodené orgány a a výsledky krvi boli tiež vporiadku. To mi dodávalo nádej, že to možno všetko dobre dopadne. Paradoxne počas operácie volala klinika číslo dva s výsledkami cytológie, ktorá potvrdila fibrosarkóm.
Operáciu i pooperačnú starostlivosť zvládla Lola nad očakávania dobre, prekvapení boli i na klinike. Lola bola stále vokálna a mazlivá a hoc menej, ale predsa prijímala potravu. Rana sa jej pekne hojila a okolo 21 stehov začali dorastať nové chlpy.
Lolinka dostávala viaceré lieky ktoré tlmili bolesť a tiež jedny na potlačenie rastu nádorov, pretože hrozilo, že sa objaví znovu. Lolinka mala v tom čase 3,5 kg a už mesiace sa nehrala. Nebola však apatická, len sa odmietala naháňat s Robinom a zabávať ako kedysi. Po liekoch často zvracala, obvykle do dvoch hodín po požití.
Asi mesiac po operácii sa jej stav rapídne zhoršil. Najskôr som nahmatal nový útvar medzi lopatklami, hneď pod jazvou. Tentokrát bol ohraničený, hladký a na pohmat iný ako fibrosarkóm. Okrem toho sa Lola začala správať zvláštne.
2 dni na to v sobotu Lola prestala jesť. Bol to veľmi horúci deň a všetky mačky i ja sme trpeli tým, ako je teplo. Lola už len pila, ráno bola apatická a dokonca neprišla ani k miskám, čo sa jej nestáva. Vždy milovala jedlo a nenechala si akékoľvek hody ujsť. Rovnako ma vždy ráno vítala. Sobotu už ale bola extrémne apatická.
V nedeľu sa k apatii pridala vokálnosť, ale taká, ktorú som u nej nikdy nepozoroval. Zároveň bolo jej správanie podivnejšie a podivnejšie. Bežali sme na veterinu, kde dostala vitamíny a lieky. Bohužiaľ, stále nejedla. V pondelok sme sa na veterinu ráno vrátili zase. Lola celú noc nespala a stále kričala veľmi neobvyklým spôsobom. Vyzerala veľmi zmätená a správala sa divne.
Vyšetrením sa zistilo, že jej zlyhávajú obličky, teda jej telo je otrávené splodinami a to vysvetľuje jej podivné správanie. Na bruchu jej bol nahmataný ascites – nahromadená tekutina so zápalovým procesom, čo potvrdil odber. Dostala infúziu a ďalšie lieky a večer som si ju vzal domov.
V utorok Lola stále nejedla, v noci nespala a vydávala strašlivé zvuky, ktoré drásali celú moju nervovú sústavu. Na klinike sa ju rozhodli rozkŕmiť a nechali si ju na noc tam. Dostala ďalšiu infúziu a sondou stravu.
V stredu som si ju vzal domov. Podľa mňa už nevnímala okolie, stravu stále neprijímala, dokrmoval som ju striekačkou. Chodila ale zmätene po byte a používala ešte záchod. V noci nespala a v pravidelných intervaloch hlasno kričala. Vo štvrtok už bolo jasné, že Lole se musel poškodiť mozog. Prestala úplne reflektovať na veci okolo, nežmurkala, zrenice nereagovali na svetlo a len hlasno kričala. V noci som sa rozhodol ísť na pohotovosť pretože už prestala používať záchod, kričala a nevedela sa utíšiť. Ani po podaní silných utlmujúcich liekov sa ju na klinike nepodarilo utíšiť. Vtedy mi bolo jasné, že toto je koniec. Lolinka umrela eutanáziou v 01:30 ráno, piatok 12 júla.
Lola priam zbožňovala ľudskú pozornosť. Vokálne i fyzicky sa jej domáhala a rada spala v lone každého, kdo k nám prišiel. Bola hravá i napriek vyššiemu veku a milovala jedlo. Zostalo po nej ticho.
Po jej smrti som sa rozhodol exhumovať telo svojho prvého kocúra Kollbyho a spopolniť ich spolu v Prahe. Kollby a Lola spolu prežili dva roky a teraz odpočívajú spoločne a navždy.
Ako som nedávno písal, je skutočne dôležité, akého veternára máte. Rovnako ako každý obuvník nie je majstrom svojho umenia, ani každý veterinár nie je profesionál. Vzhľadom ale na to, koľko stoja ich služby, mali by sme veľmi dbať o to, aby sme platili za to, čo skutočne naše zviera potrebuje. Akákoľvek veterinárna starostlivosť je nákladná a preto je základ prevencia a to kvalitná starostlivosť a výživa. Tie znižujú riziko chronického poškodenia zdravia!
Podobné príspevky:
