Ak som chorý, moje mačiatka sa odomňa nepohnú ani na krok

Práve som chorý a tak sedím doma. Malý Robin mi skočí hneď do lona a po malej chvíli vrnkania sladko zaspí. Na malú chvíľu odídem do kuchyne po teplý čaj a zložím ho dole. Vrátim sa k počítaču a situácia sa opakuje. Robinko príde, skočí do lona a za pradenia zaspí. Idem do sprchy a on sedí pred vaňou a čaká. Premýšľam a zisťujem, že to robil aj Kollbýček.

Robinko a Kollby majú spoločné okrem pohlavia aj to, že sú moje jediné mačiatka. Ostatné micinky prišli už ako dospelé. Kollbyho som si vzal ako 4 týždňového a Robinka ako 8 týždňového drobčeka. Obaja sa na mňa nesmierne lepia ak som chorý. Kollbýček túto štafetu po smrti odovzdal Robinkovi.
Nikdy nás nespájala pupočná šnúra, ale moje mačiatka cítia to, čo prežívam a sú mi vždy nablízku. Robinko je celkovo vlastnosťami a správaním podobný Kollbýčkovi a tak premýšľam, či je to tým, že s ním žil a učil sa od neho alebo je to dané do vienka všetkým kocúrom.

Nechcem tým dehonestovať mačky adoptované ako staršie, to nie. Tiež sa na mňa lepia – veď Lolinka má prezývku prísavník. 🙂 Už viackrát som spomínal, že mať mačiatko je úžasné, ale ja dávam prednosť starším mickám. Chcel len spomenúť, že som si uvedomil, ako so mnou mačiatka prežívajú aj môj zdravotný stav.

Máte podobnú skúsenosť?