Od detstva ma fascinovali mačky ako prekrásne a múdre slobodné stvorenia. V rodičovskom dome v Žiline sme mali na dvore vždy nejakú mačku, niekedy aj viac mačiek, ale boli to také obyčajné vonkajšie mačky domáce, pri ktorých bol problém s čistotnosťou. Preto som mala obavy vziať si mačku do nášho bytu v Poprade. Tiež som sa obávala ochorení, ktoré môžu mačky prenášať.

Tak som sa dlho starala zas len o túlavé mačky, ktoré sa objavili v našej záhrade na Dubine.

Čas na vlastnú mačku dozrel, keď deti odrástli, išli študovať a manžel chodieval do práce na týždňovky. Zostala som v byte sama. V pravý čas – v júli 2008 prišla ponuka od manželovho kolegu, že susedia na chalupe v Jablonove nad Turňou majú mačiatka. Bolo horúce leto, tak sme sa vybrali okúpať na Teplý vrch a išli sme aj do dedinky neďaleko Rožňavy vybrať si mačiatko. Boli tri, všetky bielučké. Dvaja kocúrikova a jedna mačička. Všetky dostali meno na A, lebo boli z prvého vrhu. Mamička bola maličká biela modrooká perzská mačička, otec údajne obyčajný dedinský kocúr.

Vybrali sme si mačiatko s najmenej perzským nosom – najväčšieho, najsilnejšieho a najukričanejšieho kocúrika Alexa. Najradšej by sme si ho hneď odniesli, ale ešte nemohol byť odlúčený od svojej mačacej mamičky. Prišli sme si po neho potom až v septembri. Cesta do Popradu bola náročná, bol veľmi horúci deň a Alexík celou cestou srdcervúco mňaukal. Prvé dni v byte bol vyplašený, ale postupne si na nový domov zvykol. Z utešeného modrookého mačiatka vyrástol veľký a sebavedomý kocúr.

Dali sme ho vykastrovať, ale aj tak sa v jeho povahe prejavujú silné gény od mačacieho otca.

Až neskôr sme sa dozvedeli, že jeho tatko bol najväčší bitkár v dedine, ktorý v bojoch prišiel najskôr u ucho a potom aj o život.

Alexík je bytový kocúr, ale na víkendy a cez dovolenku ho berieme so sebou na chalupu. Tam sa môže vybehať do sýtosti. Loví všetko, čo sa hýbe. Po príchode domov do bytu sa pred nami chvíľu skrýva, lebo vie, že ho čaká kúpanie. Pred kúpaním zvykne povedať žalostné miaaau na znak nesúhlasu, ale nakoniec sa dá okúpať bez problémov a zas je z neho čistučký domáci miláčik.

Horšie je, že neznáša iné mačky a kocúrov, všetkých chce odohnať z pozemku a púšťa sa s nimi do bitky. Raz Alex od chrbta napadol veľkého čierneho túlavého kocúra. Vtedy ho ten kocúr prestal ignorovať, začala sa bitka o život. Kotúľali sa dolu kopcom ako Jing-Jang guľa, z ktorej lietali chlpy na všetky strany. To boli nervy! Keď sa nám ich podarilo rozohnať, najskôr sa zdalo, že sa Alexíkovi nič nestalo. O pár dní ale ochorel, mal teplotu, dostal zápal oka, neskôr vred rohovky. Zverolekár ho chcel poslať na operáciu, ale našťastie sa podarilo nájsť liek, ktorý zabral a očko sa mu vyliečilo. Dodnes mu vidno škvrnku na tom oku, ale nezdá sa, že by mu to nejako prekážalo.

Ináč Alexík nebýva chorý, ani kožné problémy nemáva. Len raz nás poriadne vystrašil, zostal apatický, prestal žrať, po dvoch dňoch veľmi zoslabol. Volali sme zverolekára, kázal okamžite prísť, aj keď bola nedeľa, lebo stav bol vážny. Pravdepodobne močové kamene mu bránili vymočiť sa. Pán doktor mu dal injekciu, ktorá mu pomohla, do pol hodiny sa Alex vycikal. Bojíme sa, že problém sa môže opakovať.

Chceli sme mu dať odobrať krv na vyšetrenie, ale nepodarilo sa. Kocúr sa bránil. Na doktorove pokusy oholiť mu krk radšej ani nespomínam. Doktor Alexa potom aj uspal, ale kocúr sa prebral a podriapal doktora. Doktor mu hneď zadarmo ostrihal pazúry. Vzrušenie pri bitke s veterinárom Alexovi zrejme urobilo dobre, lebo zjavne potom dostal novú chuť do života a rýchlo sa uzdravil.

Alexík je taký kocúrik samotár, má rád svoj pokoj, rád pozoruje svet cez okno. Je to kocúr jedného človeka. Iba ku mne si príde ľahnúť a poskytnúť mi dávku felinoterapie. Keď prídem z roboty, vždy pribehne ku dverám privítať ma. Potom ide na záchod a dožaduje sa, aby ho mal hneď vyčistený. Na hranie si donesie svoju obľúbenú loptičku, ktorú rád naháňa a keď sa mu chce, tak aj aportuje.

V noci príde ku mne do postele a chce, aby som sa otočila k nemu. Keď sa mu otočím chrbtom, nespokojne mrnká.

Ostatných členov rodiny do určitej miery akceptuje. Pred cudzími ľuďmi uteká, je plachý.

Je úžasné, koľko radosti dokáže človeku priniesť jedno zvieratko. A koľko rozumu má v tej svojej maličkej hlavičke. Často máme pocit, že rozumie našej reči. Škoda, že my nerozumieme tej jeho mačacej.

Zdravím všetkých priateľov mačiek.

Daniela

 

Podeľte sa o Vaše mačacie štastie aj Vy!

Zašlite mi príbeh a fotky e-mailom: wildscats.com@wildscats.com

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna.

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..