Úplne (ne)obyčajný kocúrik Davidko

Posted by Lucián on 10 února, 2012 27 prosince, 2012 VAŠE PRÍBĚHY

Bol začiatok júla 2011, keď sme s dcérou odchádzali do Žiarskeho depozitu pre malého dvojmesačného čierneho kocúrika Davidka, ktorého sme mali rezervovaného z ponuky na internete. Po príchode do depozitu nás privítalo príjemné prostredie a pani depozitárka. Po predstavení sa a zoznámení s našim budúcim kocúrikom Dávidkom, nás pani depozitárka Darinka zoznámila s jeho rodinkou (v tom čase sa v depozite nachádzala aj jeho maminka Zina, bráchovia Gregor a Robi). Robi bol už rezervovaný a Gregor po nás poškuľoval svojimi šibalskými očkami, tak sme neodolali a z depozitu sme odchádzali s dvomi malými pradúcimi klbkami, ktoré sa volali DAVIDKO a GREGORKO.

Čierny Davidko s bráškom

Váľame sa

Kocúrici po príchode do nového domova sa zoznámili so svojimi štyrmi budúcimi kamarátmi (Riško, Katinka, Liska a Terinka) ktorí ich už netrpezlivo spolu s ich novou gazdinou očakávali nastúpení v rade. Po počiatočnom zazeraní, syčaní a vrčaní všetko dopadlo OK a naša mačacia rodinka si začala nažívať v pohode pri hrách a naháňaní, dokonca aj spolu jedli, spali a pozerali z nášho panelákového okna ako sa má svet na ulici, kde si pred tým všetci užili svoje (zimu, hlad a útoky na ich vtedy ešte drobné a chorobami utrápené telíčka).

Skúmame okolie z okna

Všetko bolo v poriadku a mali sme zo všetkých radosť až do tej osudnej septembrovej noci, keď Davidko spal vedľa mňa na posteli a spokojne si priadol a hral sa s mojou rukou. Asi mu bolo smutno za svojim bráškom Gregorkom, tak sa postavil, spravil po posteli pár krokov a padol ako podťatý medzi periny, prestal dýchať a vôbec sa nehýbal, len zúfalo pišťal. Manželke sa ho po chvíli našťastie podarilo rozdýchať a v priebehu pol hodiny sme s ním boli na veterine, kde sa nás ujala pani doktorka a po vyšetrení nám oznámila pravdepodobnú diagnózu – infarkt chrbtice a upozornila nás na skutočnosť, že Davidkova liečba bude beh na dlhé trate. Čo sa aj potvrdilo.

Davidko prestal jesť, piť a čo bolo najhoršie , prestal aj cikať. Jeho nádej na prežitie bola proste malá, Davidko sa však nevzdával a začal spolu s nami o svoj život statočne bojovať. Po týždni kŕmenia rôznymi energetickými pastami a pití z injekčnej striekačky začal pomaly sám papať varené kuracie mäsko, rybky a taktiež začal samostatne piť. Keďže ležal bezvládne na boku, dávali sme mu vodičku a neskôr mliečko pre mačiatka na malej drevenej lyžičke. Hoci spočiatku bol skoro úplne bezvládny, s radosťou sme zaznamenávali každý jemný pohyb alebo záchvev nožičky, chvostíka. Najhoršie bolo cikanie. Museli sme stále stimulovať Davidka na cikanie, čo bolo spojené s cvičením s nožičkami. Samozrejme, že sa to nezaobišlo bez škrabancov, ale my sme si to nevšímali . Dôležité pre nás boli kvapôčky, ktoré sme vydolovali. Museli sme sa budiť aj v noci, aby nedržal dlho moč v mechúriku. Spával v prepravke pri nás na posteli, aby sme dobre počuli, keby sa niečo dialo. Nožičky však stále vôbec nefungovali a pridružil sa k tomu aj zápal močového mechúra a močových ciest, čoho dôsledok bolo cievkovanie a minimálne dve návštevy kliniky v priebehu dňa, nevynímajúc soboty, nedele a sviatky. Už ani cvičenia a stimulácie nepomáhali. Museli sme moč vytláčať mechanicky, čo bolo dosť ťažké aj pre nás, ale najviac pre Davidka. Bránil sa. Niekedy nám to trvalo aj vyše hodiny. Denne nám to zabralo asi tri hodiny a to bolo len cikanie. Bolo ho treba nakŕmiť, dať mu napiť, stavať ho na nožičky, cvičiť s ním, bežkať v závese, ktorý sme mu vyrobili, aby sa mohol pohybovať aspoň po predných nožičkách, umývať ho. Už sme boli z toho spolu s manželkou zúfalí, tak sme o pomoc a radu požiadali pani depozitárku Darinku, ktorá nás začala podporovať morálne a snažila sa nám pomôcť aj radami z jej dlhoročných skúseností so záchranou mačičiek a poradila nám, že okrem medikamentov by sme mohli skúsiť aj nejakú alternatívnu liečbu na veterinárnej ambulancii naďaleko nášho bydliska, kde pán doktor robí zvieratkám akupunktúru. Tak po konzultácii s pánmi doktormi na našej klinike sme tam vycestovali. Odvtedy sme tieto veterinárne ambulancie navštívili nespočetnekrát.

Tešilo nás však, že Davidkov stav sa začal pomaly zlepšovať a my sme mohli mať radosť z jeho úspechov. Pomaly začal dvíhať hlávku, hýbať prednými nožičkami, chvostíkom. Neustále však bol problém s cikaním, lebo v močovej rúre sa objavili kryštáliky, ktoré upchávali močovú rúru, čo znamenalo ďalšie a ďalšie cievkovania, lieky, opakované soná a návštevy u pánov doktorov, injekcie, ďalšie podkladanie uterákov a čakanie na každú kvapôčku, či už bude čistá bez stôp po krvi. Z týchto všetkých útrap začal byť apatický, prestal papať, piť a tak sme znova bežali na kliniku. Pán doktor dal Davidkovi po dva dni infúzie a vrátil nám nádej. Naďalej sme sa trápili s kryštálikmi a cikaním, ale sme sa aj tešili z každého nového úspechu. Teraz Davidko žije svoj život uprostred kamarátov. Je veselý, bežká po predných nožičkách, niekedy sa postaví na štyri, ale jedna zadná nožička mu ešte nefunguje dobre. Robí však stále malé pokroky. Vie už sám vyliezť na gauč, fotelku, sám sa z nich aj spustí, minule nám urobil radosť, že sa snažil jesť granulky lebo potrebuje urologickú diétu a tá je len v granulách a v masku, ale keďže náš Davidko nepapá vôbec kapsičky ani granulky od malička, dávame mu zatiaľ Uro-Pet.

Tešíme sa z toho, že Davidko sa už dokáže hrať so svojim bráškom Gregorkom, aj keď nemôžu spolu vyvádzať také huncútstva ako pred štyrmi mesiacmi, keď boli obaja ešte zdraví, ale je to krásny pohľad na hrajúcich sa kocúrikov, pričom jednému z nich ešte nedávno visel život na vlásku. Verte mi, stojí za to obetovať svoj čas a všetku svoju energiu za záchranu života zvieratka, ktoré sa vám za to odvďačí úprimnou láskou a oddanosťou, ktorú vám dokáže vrátiť v tej pre vás najpotrebnejšej chvíli, keď vás už všetci opustili a sklamali.

Stojí ešte za zmienku aj fakt, že našich zostávajúcich šesť mačičiek sa voči Davidkovi od tej nešťastnej udalosti spred štyroch mesiacov začalo správať úplne bezproblémovo a dokonca tolerujú aj jeho netypické pohyby, ktorých sa zo začiatku báli, ale aj to, že jeho najlepším kamarátom je kocúrik Riško, ktorý je z nášho mačacieho osadenstva najväčší a najťažší (deväť kíl živej váhy). Bráško Gregorko pomáha Davidkovi tým, že mu pri každej príležitosti líže choré nožičky a chvostík. Kým si naňho ostatní zvykli, býval vo svojej veľkej karanténnej klietke, ktorú nám požičala pani Darinka. Keďže mu tam ostatní stále vliezali, keď sme ho mali von, kúpili sme mu ešte jednu. V tej je len vtedy, keď je doma sám a to býva len málokedy, aby si neublížil. Máme ho veľmi radi , lebo aj on je veľmi milý k nám. Zostala mu však inkontinencia a len čiastočne pohyblivé zadné nôžky, ale aj to je úspech.

Na záver by som sa chcel veľmi poďakovať všetkým dobrým ľuďom, ktorí prispeli svojou obetavosťou alebo neoceniteľnou radou k záchrane života nášho kocúrika Davidka.